Monografia
reflektuje špecifickú líniu literárnej moderny, ktorej centrom sa stáva
rozporuplné bytie moderného subjektu, pociťujúceho určitý deficit. O
tom, že problematika existencie v ohrození je večne živou témou,
vypovedá jej opätovné umelecké sprítomňovanie najmä v momentoch, keď
všeobecná nespokojnosť a nedôvera v akékoľvek spoločenské štruktúry
vedie k prehodnocovaniu hodnôt, destabilizácii a následne k
fragmentarizácii spoločnosti. Prirodzeným dôsledkom daného stavu je
psychická izolácia – obrátenie perspektívy smerom dovnútra. Vzťah medzi
subjektom a spoločnosťou sa transformuje do podoby konfliktu
odohrávajúceho sa v oblasti ľudskej psychiky. Ak prežívanie situácií
existenčnej povahy vedie k hlbokej sebaanalýze, potom aj za procesom
tvorivej činnosti možno identifikovať autentickú skúsenosť, ktorá stojí
za vznikom literárneho diela javiaceho sa ako umenie mentálnych obrazov.
Vzhľadom na opakujúce sa ruptúry v dejinnom vývoji a ich dôsledky na
psychické prežívanie indivídua je nevyhnutné odkrývať výpovednú hodnotu
práve tých diel, ktoré vznikajú ako artefakty – svedectvá doby a
individuálnej životnej skúsenosti. Prítomnosť symptómov literárnej
moderny v konkrétnych autorských poetikách totiž dokazuje, že osud
jedného indivídua je zároveň osudom celej generácie poznačenej dobou.
Recenzenti:
Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc.
Prof. PhDr. Miloš Zelenka, DrSc.